Malá pehavá Nuši.
Tibor Uher ·

V týždenníku A Hét bol dňa 11. augusta 1972 uverejnený článok o našej rodáčke Anna Nagy, Nuši. Pridávam autentický text, ako bol uverejnený.

Nejde o žiadny urážlivý úmysel. Dobre to vie aj Nagy Anna, ktorá sa zo Sládkovičova dostala do Bratislavy na Vysokú školu múzických umení. Je študentkou druhého ročníka. V budúcom školskom roku už bude v treťom ročníku. Mnohí si zrejme myslia, že dostať sa na herectvo je strašne ťažké. Mýlia sa. Je to ľahké. Netreba na to nič iné, len talent, ale skutočný, vážny a veľký talent.
Ako to vlastne začalo?
Ako desaťročná sa Anna zúčastnila na Súťaži mladých tvorcov a hneď získala prvú cenu v prednese. Úspechy pokračovali. Potom sa objavila takmer na každej významnejšej súťaži, vystúpila a získala cenu, ba aj ceny. Okrem iného aj na Jókaiho dňoch. (Jej otecko bol mimochodom vždy nadšeným členom CSEMADOK-u a ochotníckym hercom — v súčasnosti je školníkom, a Annu často brával so sebou na skúšky. Div divúci, dievčatko dávalo taký pozor, že nakoniec vedelo každú hru naspamäť. Ľahko sa učí.)
Prvú divadelnú rolu dostala ako ôsmačka. S veľkým úspechom stvárnila Misiho v hre Buď dobrý až do smrti. Vtedy v nej dozrelo rozhodnutie, že si zvolí hereckú dráhu. Áno, ale ako, akým spôsobom začať, ako sa pustiť do uskutočňovania svojich snov? Práve vhod jej prišla výzva MATESZ-u na vyhľadávanie talentov. Vtedy už bola druháčkou na gymnáziu. Hneď sa prihlásila na skúšku, aby zistila, či sa oplatí ďalej sa zaoberať „veľkou myšlienkou“. Prijímačky sa jej podarili, keďže však bola ešte príliš mladá a mala pred sebou maturitu, odporučili jej, aby sa prihlásila znova po skončení gymnázia.
Tesne pred maturitou poslala prihlášku na Vysokú školu múzických umení, odkiaľ dostala odpoveď, že ju poslala neskoro, ale ak má odvahu a cíti v sebe dosť talentu — nech sa bez prípravy dostaví na prijímaciu skúšku. V určený deň sa aj riadne dostavila, nemala čo stratiť. Z dvesto päťdesiatich uchádzačov prijali pätnástich, medzi nimi aj Anni. Netreba ani hovoriť, že sa veľmi tešila a cítila nevýslovné šťastie.
— Ako ste na tom so slovenčinou? — pýtam sa.
— Slovenčinu som mala vždy rada — hovorí. — Veľa som čítala, a kde sa len dalo, hovorila som po slovensky, a nuž, často som chodievala sem do Bratislavy, do divadla... Mnohí mladí si myslia, že ak je niekto trochu škaredý alebo pehavý, už nemôže byť hercom, a kto pekne spieva, dobre recituje a je nadmieru pekný, ten sa ním môže stať bez ďalšieho. Nie. Na prvom mieste je talent! Všetko ostatné je až druhoradé... Napokon, pozrite sa na mňa! — hovorí šibalsky. — Nie som žiadne „prekrásne dievčatko“, však nie!? Ba práve naopak! Som malinká, chudučká, aj pieh mám dosť, a predsa ma prijali. A pritom som nemala žiadne „socialistické známosti“. Odkiaľ by som ich aj mala, veď moji rodičia sú nesmierne jednoduchí ľudia.
— Mali ste ťažkosti so slovenskou výslovnosťou?
— Spočiatku áno. Ale prekonala som ich, lebo som veľmi chcela, a to tak veľmi, že už aj moje prvé skúšky dopadli na jednotku.
— Musíte sa veľa učiť?
— Strašne veľa! Od rána do večera, ba aj nad to.
— Aké máte predmety?
— Hlavným predmetom je herectvo. Potom je veľmi dôležitá rečová technika, javiskový pohyb, tanec, spev, hudobná príprava, dejiny divadla, filozofia, psychológia ... mám pokračovať? ... Ale aj cvičíme, šermujeme, plávame, lyžujeme, ba dokonca aj jazdíme na koni.
— A vaši rodičia?
— Neverili, že sa dostanem. Teraz sa spolu so mnou nesmierne tešia a sú šťastní. Dôverujú mi... Môžem sa aj pochváliť? — Prikývnem. — Dostávam mesačne 400-korunové sociálne a 300-korunové prospechové štipendium, z čoho pekne vyjdem. Navyše veľmi rada šijem. Šaty si šijem sama. Variť však nerada — zvonivo sa zasmeje. — Mojimi vzormi sú Venczel Vera a Ladislav Chudik. To je všetko.
— Nie celkom: a čo vaše sny?
— Prvý sa mi už splnil: prijali ma a to je obrovské:... Teraz by som už chcela dosiahnuť len to, aby som úspešne vyštudovala herectvo, a potom aby som sa dostala na javisko a mohla hrať, lebo hra je pre mňa všetkým, to nádherné dúhové prelínanie sna a skutočnosti!
Veľa úspechov, Nusika, veľa nádherného plápolania a dúhového žiarenia — pre radosť nás všetkých!
LOVICSEK BELA



